Všetko sa začalo úplne nevinne. V noci na vianočnom večierku som pocítila rezanie v ľavom oku. Nebolo to ani extra bolestivé, ani desivé... Bolo to po únavnom dni a tak som to pripísala tomu a šla spať. Ďalší deň som bola v práci len chvíľku, nenamáhala si oči prácou na počítači, prišla som domov a šla spať. Dospať vianočný večierok...
V sobotu oko slzilo ešte stále, ale mali sme naplánovanú návštevu u Martinových starých rodičov a tak sme tam šli. Po nej som sa bola so sestričkou a skorošvagríkom najesť a vtedy si Milan všimol moje oko a poslal ma rovno na pohotovosť. Že jeho kolega mal niečo podobné a radšej nech ma skontroluje lekár.
A tak som sa vybrala na Petržalskú pohotovosť. Dole na príjme sa to ešte celkom dalo zvládnuť, ale hore na očnom oddelení... Privítala nás milá a úslužná sestrička s otázkou:,, Úraz? Nie? Tak čo v sobotu otravujete na pohotovosti?" Po mojom velmi doraznom zasyčaní, že nemám nič iné na práci, a pestujem to ako šport a nech mi okamžite privolá lekárku sa trošku ukľudnila.
Zobrala ma dnu. Samozrejme Martina chcela nechať vonku. To som už prestala syčať a so zvýšeným hlasom som ju poslala preštudovať si chartu práv pacienta. Asi to zobrala vážne, pretože sa mi potom do konca môjho ošetrenia z diaľky vyhýbala. A aj Martinovi.
Na pohotovosti si mladá doktorka, zrejme na začiatku svojej praxe, pozrela moje oko, predpísala mi niečo a poslala ma preč s tým, že to nie je nič vážne a nech sa ukážem v utorok na kontrole.
Už pri prvej kvapke som cítila v oku také bolesti, že som pár minút nedokázala nič robiť... Pri ďalšom kvapkaní bola bolesť ešte výrazne horšia... Zúfalá som zavolala kamarátke Alenke. Jej manžel je totiž vynikajúci očný lekár, ktorý však bol na moju smolu, v čase keď mi infekcia začala, odcestovaný. Keď mu Alenka popísala, čo sa deje, okamžite ma poslal k nim do nemocnice. A toto bolo moje šťastie. Dnes s odstupom času môžem vyhlásiť, že jediné, čo mi zachránilo zrak bola vynikajúca starostlivosť lekára, lekárok, pána primára z Ružinovskej nemocnice a môjho manžela.
Nasledovali týždne slepoty a tmy, kedy som vedela, že nesmiem podľahnúť zúfalstvu a musím bojovať. V tom čase som sa rozhodovala o novom mieste, kde by bola práca veľmi náročná, aj keď by ma veľmi tešila a vedela som, že tohto miesta sa musím vzdať. Vedela som od začiatku, akú mám prognózu a že ak sa nestane zázrak, následky choroby nikdy neodstránim. Bola som slabá, vyčerpaná, ale odmietla som byť smutná, či deprimovaná. Mala som na výber. Buď si pripustím, že je so mnou zle, bude mi smutno, budem plakať, zhorším si celkový stav, oči sa mi neuzdravia, bude ma to ešte viac deprimovať... Alebo sa rozhodnem žiť a bojovať. Odmietnem chorobu a hlavne jej následky a budem hladať možnosť ako žiť ďalej. A budem naďalej veselá a optimistická, aby som nedeprimovala môjho Martina, ktorý sa o mňa tak úžasne staral. Väčšinu choroby som videla veľmi slabo, asi dva týždne som nevidela vôbec. Nevedela som, či budem niekedy normálne vidieť a lekári boli v tomto smere veľmi opatrní a pesimistickí. Celý ten čas som sa snažila fungovať skoro normálne. Veľa som spala a keď som bola hore, tak som chodila po byte po pamäti. Držala som si v hlave obraz každej miestnosti a podľa neho sa orientovala. Pozerala som filmy ušami a k hlasom som si kreslila v hlave tváre a miesta. Občas som sa Martina opýtala, kto vo filme hrá a o to ľahšie som si dokreslila zvyšok. Niekedy dochádzalo ku komickým situáciam. Martin často prepína televíziu a občas sa zabudol a spravil mi to uprostred filmu... Keď sa v teenagerskej komédii začalo hovoriť o ukrižovaní, tak mi to síce bolo podozrivé, ale keď sa niečo také stalo uprostred podobného filmu, tak som si to ani nevšimla. Takže je pár filmov, ktoré sa mi spojili do jedného...
Keď som už aspoň trošku videla, zase som začala šperkovať. Spravila som väčšinu prác, ale ukončovačky som si nechala na obdobie, keď budem vidieť. Stali sa mi zase komické situácie, keď som v polke šperku použila drôtik inej farby, ale celkovo boli moje šperky pekné.
Ako sa zlepšoval môj zrak, bola som stále optimistickejšia. Najvýraznejšie som zlepšenie pocítila, keď mi v pondelok spadla na zem náušnica a ja som ju tam nechala ležať, lebo som ju nevidela a odložila ju až v piatok. Lebo sa mi tak zlepšil zrak, že som ju už dokázala nájsť. A takto to pokračovalo a ja som sa tešila...
A potom som šla na kontrolu... Zamrzla nám baterka a tak ma Martin posadil za volant auta, že ma roztlačí... V šoku som zistila, že vidím presne po čelné sklo... Skoro som sa zrútila. Vystúpila som z auta a nechala niekoho iného, aby Martina roztlačil...
Dnes už zase šoférujem. Pracujem na počítači a robím všetko, čo som robila pred chorobou. Nosím kvalitné slnečné okuliare, aj keď nie je slnko a len fúka. Občas chodím s prelepeným ľavým okom, ktoré je ešte stále slabšie. Miesto miesta, kde som chcela ísť mám podobné miesto s lepšími podmienkami. Som tu a žijem.
Čo zapríčinilo chorobu? Stres z medziľudských vzťahov, vyčerpanie. A aká to bola choroba? Obyčajný ľudský herpes. Herpes, ktorý sa bežne ľuďom vytvorí na pere a o pár dní je preč. U mňa sa usadil v dýchacích cestách a v očiach. Rovnako ako sa to stáva mačičkám.
A tu je dôvôd, prečo som napísala tento článok... Mačací herpes vírus, ktorý je neprenosný na človeka a nemá nič spoločné s ľudským herpesom, sa prejavuje rovnako ako ten môj herpes. Pri neskorej liečbe mačaťa, môže dôjsť k nezvratným poškodeniam očí. Avšak celkovo je dobre liečiteľný a aj pri nezvratnom poškodení očí, mačiatko žije a je schopné žiť šťastne a kvalitne. Podobne, ako som žila ja. A akoby som žila dnes, ak by som nemala toľko šťastia.
Po napísaní článku o Žižinke (oslepla následkom vypichnutia očí, teda nie chorobou) som zistila, že mnohí veterinárni lekári priamo odporúčajú eutanáziu zvierat s herpesom. Lebo asi oslepnú. Lebo sa herpes vracia. A slepé zvieratá nemôžu byť šťastné. Nemôžu? Ja som bola. A Žiži je. Oči som nahrádzala pamäťou a presne rovnako funguje Žiži. Keď sa pozerám na ňu, vidím seba. Ale tisíckrát silnejšiu, ako som bola v tom čase ja.
Takže musím položiť otázku, ktorú som položila už v názve tohto článku: ,,Treba ma eutanazovať?" Prípadne jej pozmenenú verziu: ,,Trebalo ma v čase, keď choroba prepukla eutanazovať? Alebo radšej liečiť?"
Inak liečba aj mňa a aj mačičiek s týmto ochorením je podobná. Kľud, oddych , zdravá strava a povzbudzovať imunitu. Pretože herpes je ochorenie stresu a zníženej imunity.
